Lekcia 1
 Egyptský jazyk a jeho gramatika 

Starobylá egyptčina 

Starobylá egyptčina patrí do rodiny afrických a blízkovýchodných jazykov, ktoré sú si dosť podobné v gramatike aj výslovnosti. Vedci ju odborne nazývajú Afro-Ázijská alebo Hamito-Semitská jazyková skupina. Táto skupina pozostáva zo šiestich vetví. Jednou z nich bola práve epyptčina. Ostatné vetvy boli Semitská, Berberská, Tsjadická, Koesjitická a Omotická. Ale iba egyptský a semitský jazyk majú širokú písomnú tradíciu.

V tej dobe bola samozrejme egyptčina živým jazykom, ktorý sa nepretržite vyvíjal počas celých stáročí. Podľa výskumu je možné rozlíšiť päť rôznych fáz v jazyku:

• Stará egyptčina
  Toto je jazyk, ktorý poznáme z nápisov z čias Starej ríše (približne 2700 - 2200 p.n.l.).
• Stredná egyptčina
  Táto forma jazyka sa používala počas Strednej ríše (okolo 2200 - 1800 p.n.l.). Stredná egyptčina je chápaná ako klasická fáza jazyka a jej pozostatky sa používali v literárnych a náboženských nápisoch až do neskorého Grécko-Rímskeho obdobia.
• Nová egyptčina
  Počas Novej ríše pokračovala hovorená reč vo vývoji, ale písaná forma jazyka používala strednú egyptčinu. Počas obdobia Amary (Achnatona) sa táto tradícia porušila a literárne texty boli písané v Novej egyptčine (okolo 1580 - 700 p.n.l.). Výnimku tvorili len náboženské texty, ktoré boli aj naďalej písané v strednej.
• Démotická egyptčina
  Je to pokračovanie Novej egyptčiny, ktorá sa z časti zachovala až do Rímskeho obdobia (cca 700 p.n.l. - 600 n.l.). Táto verzia jazyka už mala schopnosť písať slová pomocou znakov, ktoré mali funkciu spoluhlásky.
• Koptická egyptčina
  Toto je konečná fáza egyptskej reči, ktorá sa začala používať v 3. storočí n.l. Koptické písmo pozostávalo z 24 písmen Gréckej abecedy, doplnené 6 znakmi z démotickej egyptčiny (tieto znaky v gréčtine nemali) na tvorenie zvukov. Vedci sa veľmi zaujímajú o démotickú reč, pretože používala aj písmená pre zvuky. Staršie verzie jazyka už len naznačovali základ spoluhlásky (podobné arabským jazykom). V 10. storočí n.l. bola Koptická egyptčina nahradená Arabčinou.

Hieroglyfické písmo 

Hieroglyfické písmo je najstaršou písomnou formou Starej egyptčiny. Napriek svojej obrázkovej podstate nie sú hieroglyfy vôbec primitívnym písmom. Práve naopak. Predstavujú kompletne vyvinutý systém písania. To písmo nebolo o nič menej vyvinutejšie než naša abeceda.

Úplne prvý zdokumentovaný nález hieroglyfických nápisov ukazuje na obdobie pred dynastiami. Texty boli zväčša vo forme krátkych opisov na kamenných predmetoch a keramike. Najnovší nález písma je vo Filaovej svätyni a pochádza z roku 394 n.l.

Ako plynul čas menil sa aj jazyk. Počas Starej ríše existovalo približne 700 hieroglyfov. Ale v období Ptolemaia ich bolo už vyše 6000.

Aspekty jazyka 

Smer znakov

Hieroglyfické písmo je veľmi flexibilné, písalo sa do riadkov, ale aj do stĺpcov. A okrem toho sa smer písania mohol meniť. To znamená, že texty mohli byť písané z ľava do prava, ale aj z prava do ľava.

Pre zistenie správneho smeru textu existuje niekoľko jednoduchých pravidiel:

• Egypťania nikdy nepísali zdola nahor.
• Pre zistenie smeru písania by ste sa mali pozrieť na znaky s očividnou prednou a zazdnou časťou (napríklad ľudské postavy alebo zvieratá). Tieto znaky sa vždy pozerajú na začiatok textu.
• Ak text predtsvuje príbeh k nejakému obrázku (napríklad na nástenných maľbách), tak sa stvárnený boh alebo osoba pozerajú na začiatok svojho textu. Hieroglyfy sú potom usporiadané v rovnakom smere ako je osoba, ku ktorej patria.

  
  Na tomto obrázku to môžme vidieť. Text v ráme A patrí Nefertiti, kým text v ráme B patrí Thovtovi. Všimnite si smer znakov.

Usporiadanie znakov

Estetický vzhľad textu vyformoval dôležité kritérium pre umiestňovanie znakov vzhľadom na ostatné znaky. Starí Egypťania sa snažili čo najlepšie nahustiť text tak, aby medzi znakmi neboli prázdne miesta. A preto rozdelili riadky na štvorce, do ktorých boli znaky usporiadané. Napríklad výraz pre slovo pekný by nikdy nenapísali tak, ako je na obrázku (a), ale namiesto toho by ho napísali (b) do pekne vyplneného štvorca (b).

Egyptské znaky

Hieroglyfy môžeme rozdeliť do dvoch skupín: znaky s obrázkovou hodnotou (ideogramy) a znaky so zvukovou hodnotou (fonogramy).

• Ideogramy
  Ideogramy sú znaky, ktoré stvárňujú objekt, ktorý je zobrazený. Sú to priame vzory predmetu alebo činnosti. Niektoré znaky majú symbolickú hodnotu napr. žezlo na vyjadrenie moci. Hieroglyfy hore sú jasnými príkladmi ideogramov. Tieto znaky majú takéto význami:
  • (a) tvár
  • (b) chodiť, bežať
  • (c) dom
  • (d) kačica

  Ideogramy môžu predstavovať predmety a konkrétne pojmy. Na stvárnenie toľkých pojmov vymysleli Egypťania používanie fonogramov.

• Fonogramy
  Fonogramy sú znaky, ktoré naznačujú zvuk, bez ďalšieho významu alebo vzťahu k predstavovanému predmetu. Výraz pre slovo syn znie napr. ako výraz pre slovo "kačica". Znak (d) je použitý pre obe slová. Podľa významu textu je znak použitý ako fonogram (syn) alebo ako ideogram (kačica). Fonogramy sú znaky, ktoré nemajú obrázkovú hodnotu, ale sú často používané na vyjadrenie skupiny spoluhlások.

  Hieroglyfické znaky môžu mať hodnotu 1,2 alebo viacerých spoluhlások. Zvuky neboli v hieroglyfoch zaznamenávané.

Na uľahčenie hľadania v slovníkoch a na uľahčenie čítania egyptských textov sa hieroglyfy zväčša prekladajú do našej abecedy (prepisu). Nedostatok samohlások však tento jazyk robí ťažkým na výslovnosť. Preto sa na obídenie tohto problému používajú tieto pravidlá:

• niektoré spoluhlásky sa vyslovujú ako keby boli samohlásky
• a iné sa zasa spájajú spolu s písmenom e

Týmto systémom vznikajú výrazy, ktoré sú spojené samohláskami. Zoberme si napríklad výraz pre krásny: jeho prepis z hieroglyfov je nfr. Na uľahčenie výslovnosti týchto troch spoluhlásoch ich spojíme s e-zvukom, a dostaneme nefer.

Samozrejme, naša výslovnosť nemá nič spoločné s výslovnosťou pôvodného egyptského jazyka. Je to iba dohoda na uľahčenie komunikácie medzi nami - modernými ľuďmi.